Paličkovanie, jemné umenie prepletania nití do podoby nádherných vzorov, patrí medzi významné remeselné tradície Slovenska. Tento jedinečný spôsob tvorby čipky našiel svoje pevné miesto aj v regióne Kopaníc, kde sa dlhé roky prelína tradícia s kreativitou miestnych ľudí.
Slovensko leží v strede Európy. Zemepisná poloha ho predurčila, aby z neho bola križovatka ciest. Každý cestovateľ, obchodník, vojak a aj obyčajný pocestný priniesol so sebou časť kultúry z kúta sveta, z ktorého prišiel.
Svojim príchodom k nám začal písať príbeh ďalší …
Takto sa začalo veľa príbehov ľudí aj paličkovanej čipky. Slovensko sa stalo miestom, kde vzniklo v porovnaní so svetom ojedinelé množstvo jej druhov ,s vysokou technickou aj estetickou úrovňou.
Na úvod načrtnime dva príbehy. Miestom deja je Krajné na Myjave a Špania Dolina.
Po bitke na Bielej hore prišiel do mesta Vamperk v Čechách belgický dôstojník s manželkou Magdalénou. Ona naučila vamperské ženy paličkovať.
Dve z nich sa vydali do Krajného na Myjave a čipka, ktorú sem priniesli tu dostala pomenovanie – Krajnianska. Klasickú tylovú väzbu, ktorá je jej základom je dnes vidieť na umelom tyle v obchodoch.
V časoch Márie Terézie prišli na Španiu Dolinu ťažiť rudu – meď a zinok nemeckí baníci. Priniesli technológiu a prácu pre ľudí, ktorí tam žili. Bol to veľmi chudobný kraj, pretože na zemi v ktorej bola ruda nič nerástlo. S baníkmi Mária Terézia poslala aj čipkárov, ktorí naučili ženy baníkov paličkovať.
Na Slovensku je veľa miest a dedín, do ktorých sa paličkovaná čipka dostala týmto spôsobom. Do každej našej oblasti prišli baníci a čipkári z inej oblasti a priniesli so sebou vždy iný vzor. Podľa toho vznikali jednotlivé druhy čipky aj u nás.
Paličkovaná čipka sa spolu so šitou čipkou považujú za posledné textilné techniky, ktoré sa v historickom vývoji vyvinuli v 15. a 16. storočí pravdepodobne na viacerých miestach vtedajšej kultivovanej spoločnosti v Európe. Na slovenskom území a v slovenskom prostredí dosiahla takú rozmanitosť i technickú a estetickú úroveň, ako sa nepodarilo zatiaľ zistiť nikde na svete.
Je to tak preto, že na Slovensku slúžila čipka v prevažnej miere na ozdobu ľudového odevu a domácich úžitkových predmetov. Rozličné prírodné podmienky, v ktorých ľudia žili určovali aj charakter ľudového odevu a úžitkových predmetov a ony zasa určovali charakter paličkovanej čipky. Tak sa u nás stretávame s hrubými konopnými, ľanovými a vlnenými čipkami rovnako ako s jemnými žihľavovými, ľanovými, bavlnenými a hodvábnymi čipkami. Osobitnosťou slovenskej paličkovanej čipky sú farebné čipky v hrubom i jemnom stvárnení. Druhu, hrúbke a kvalite materiálu, z ktorého sa čipky paličkovali, sa museli podriadiť aj väzby.
Na technickú vyspelosť slovenskej čipky vplývali aj čipky, koré sa robili na sakrálne účely, na odev a úžitkové predmety pre šľachtu a bohatšie vrstvy obyvateľstva a na trh. Na týchto čipkách nájdeme väčšinou prebraté väzby a vzory z východnej, južnej a západnej oblasti výroby čipiek.
Zdroj: Víťazoslav Mišík – Škola paličkovania
