Jozef Miloslav Hurban patrí medzi najvýraznejšie osobnosti slovenských dejín. Bol spisovateľom, novinárom, politikom. Okrem toho však zastával i funkciu evanjelického farára, aktívne sa zapájal do cirkevných diskusií a patril medzi predstaviteľov vrcholnej evanjelickej inteligencie 19. storočia.
Narodil sa v Beckove v rodine evanjelického farára. Počas štúdia na bratislavskom lýceu patril k najaktívnejším členom Spoločnosti česko-slovenskej. Na výlete štúrovskej mládeže na Devín prijal slovenské meno Miloslav, ktoré dôsledne používal po celý život. Po ukončení teológie sa stal kaplánom na Brezovej a neskôr farárom v Hlbokom, kde pôsobil až do smrti.
Podľa tradície učiteľských rodín získali deti Hurbanovcov základné vzdelanie v rodičovskom dome. Na jeseň v roku 1826 začal J. M. Hurban navštevovať latinskú školu v Trenčíne. Na časy strávené v školských laviciach v Trenčíne spomínal vždy negatívne. Príčinou boli najmä zastarané vyučovacie metódy a maďarčina, ktorá bola popri latinčine povinným predmetom.
Po štyroch rokoch, v roku 1830, odišiel mladý J. M. Hurban na lýceum do Bratislavy. Tu však pod vplyvom profesora M. Greguša ako osobnostne nezrelý mladý študent podľahol maďarským ideám. Prednášky sympatizantov maďarskej strany ho oslovovali viac ako odborné výklady vlastencov.
Medzičasom nastala u rodičov v Beckove ťažká situácia. Otec Pavol Hurban sa v roku 1831 vzdal kňazskej profesie. V náročných sociálnych pomeroch bolo zložité uživiť rodinu, preto sa rozhodol vyučovať židovské deti. Spolu s manželkou sa odsťahovali do Čachtíc. Šťastie ich tam však nečakalo. V marci 1833 zomrel Pavol Hurban na choleru. O rok nato zomrela i jeho manželka a matka J. M. Hurbana.
Hurbanovi sa v tomto náročnom období po strate rodičov veľmi ťažko nadväzovali priateľstvá. Najbližším priateľom spomedzi študentov v Bratislave mu bol Juraj Záborský, ktorý už v tomto období bol horlivým nasledovateľom Ľudovíta Štúra. A práve toto priateľstvo a následné stretnutie s Ľudovítom Štúrom konci školského roku 1835 prinieslo Hurbanovi jeho „osobné národné obrodenie“. Štúr prehovoril Hurbanovi takpovediac do duše a prebudil v ňom národného ducha. Hurban začal zápalisto písať slovenské verše. Už 4. septembra 1835 sa stal plnohodnotným členom Spoločnosti česko-slovanskej.
Životnú etapu štúdia na lýceu zavŕšil Hurban ordináciou za evanjelického kňaza 11. júna 1840. J. M. Hurban spočiatku nebol s výberom svojho povolania úplne vnútorne stotožnený, necítil k nemu žiaden hlbší vzťah. V júni roku 1840 začal Hurban pôsobiť ako evanjelický kaplán. Miestom, kde zakotvil, sa stala Brezová pod Bradlom. Brezová pod Bradlom bola adekvátnym miestom pre Hurbanove nielen pastoračné a kazateľské aktivity, ale i pre národnobuditeľské a osvetové činnosti. Bolo to tak z prostých dôvodov. Brezová pod Bradlom zvádzala dlhoročné boje proti zemanom a za inšpektorov evanjelickej cirkvi boli volení miestni občania z radov mešťanov. Za jeho pôsobenia tu bola založená nedeľná škola, knižnica a spolok miernosti. Hurban sa tu formoval ideologicky a teologicky, ruka v ruke s národnými cieľmi.
V júni 1843 začal J. M. Hurban vykonávať funkciu evanjelického kňaza v Hlbokom. Prišiel do duchom pomerne zaostalého cirkevného zboru, horlivo však nadviazal na svoju doterajšiu prácu v predošlom pôsobisku. Čoskoro aj tu založil spolok miernosti a nedeľnú školu. V Hlbokom sa postupne naplno rozvinula i myšlienka o novej slovenčine, ktorá bola uvedená Hurbanovým druhým vydaním Almanachu Nitra.
V rokoch 1848 až 1849 sa stal jednou z hlavných postáv Slovenského povstania, participoval na tzv. Nitrianskych žiadostiach a Žiadostiach národa slovenského. Stal sa spolupredsedom prvého národnopolitického orgánu – Slovenskej národnej rady. Neskôr bol na Hurbana vydaný zatykač a následne odišiel do českých krajín. Angažoval sa na Slovanskom zjazde v Prahe, zúčastňoval sa pražského povstania.
Životné peripetie ho však neobchádzali. Prešiel si súdnymi konaniami, a dokonca väzením vo Vacove. Zomrel 21. februára 1888.
Zdroj: https://matica.sk/205-vyrocie-narodenia-jozefa-miloslava-hurbana/
