Jeseň bola pre našich predkov časom hojnosti, osláv, ale aj stíšenia. Všetko, čo robili, sa točilo okolo úrody, rodiny a viery, a práve v tomto ročnom období sa tieto tri svety prelínali najvýraznejšie.
Jeseň sa začínala už koncom žatvy, keď prišli dožinky. Žnci uvili veniec z posledného snopu a slávnostne ho odovzdali gazdovi, ktorý ich za odmenu pohostil. Nasledovali vinše, spev žatevných piesní a veselica do neskorej noci. Len čo sa polia vyprázdnili, prišiel čas oberačiek. Posledný voz s putňami hrozna sprevádzali oberači ovenčení vetvičkami viniča a so spevom ho odprevadili až k lisovni. Tam sa vinšovalo vinohradníkovi a patrilo sa všetkých bohato pohostiť. Zo sladkého muštu sa časom stalo mladé víno, ktoré sa požehnávalo na sv. Martina.
Po sv. Michalovi sa v kopcovitých a horských oblastiach začali valasi so stádami vracať zo salašov do podhoria a začiatkom novembra sa salašnícka sezóna definitívne končila. Jeseň bola zároveň obdobím mariánskych sviatkov a pútí. Veriaci putovali do Marianky, Šaštína či Banskej Štiavnice, často pešo a so spevom. K najväčším slávnostiam roka patrili hody, nazývané aj odpusty či karmeše, keď sa pri bohatom stole stretla celá rodina aj susedia. Na vidieku sa dodnes zachoval aj zvyk mitrovania, ktorým sa uzatváral hospodársky rok a vítali sa ovce z paše.
Veselé chvíle striedali aj tie smutnejšie. Na jeseň odchádzali mladí muži na vojenskú službu a dedina ich vyprevádzala rukovačkami so sprievodmi, spevom, tancom a hostinou. Na rozlúčku dostávali vyšívané košieľky, rozmarín či pálenku. Na prelome októbra a novembra sa ľudia stíšili pri sviatkoch Všetkých svätých a Pamiatky zosnulých. Zvyky sa líšili kraj od kraja, niekde nechávali jedlo pre duše zomrelých, inde kropili hroby mliekom.
November priniesol Martinské hody s ochutnávkou nového vína a husacími či kačacími dobrotami, ale aj jesenné jarmoky plné úrody a poľnohospodárskych výrobkov. V tomto čase sa tiež nakladala kapusta. Strúhanie a tlačenie do sudov bolo spoločnou prácou, pri ktorej si pomáhali rodiny aj susedia. Keď sa večery predĺžili, ženy a dievčatá sa schádzali na priadky a páračky peria. Popri práci sa rozprávali príbehy, spievalo sa a žartovalo, a gazdiná nakoniec všetkých pohostila niečím jednoduchým.
Aj jedlo sa riadilo tým, čo sa urodilo. Na stole nechýbal ražný chlieb, často so zemiakmi, prosové kaše či jačmenné krúpy s hubami. Na hodoch sa piekli lokše a koláče a podávalo sa mäso.
Jesenné zvyky našich predkov boli pestré, plné spevu, práce, osláv aj tichého zamyslenia. Dodnes nám pripomínajú, aký veľký význam mala jeseň v živote na vidieku.
