DUŠAN SAMUEL JURKOVIČ (23. 8. 1868 – 21. 12. 1947), zakladateľ modernej slovenskej architektúry, najväčší slovenský architekt prvej polovice 20. storočia
Dušan Samuel Jurkovič sa narodil 23. augusta 1868 v obci Turá Lúka, ktorá je dnes časťou mesta Myjava. Rodiny jeho otca i matky mali rovnaké priezvisko Jurkovič. Otec Juraj Jurkovič počas rokov 1848 – 49 spoluorganizoval Slovenské povstanie a bol členom dobrovoľníckeho vojska. Matka Emília bola dcérou národovca, učiteľa a zakladateľa slovenského družstevníctva Samuela Jurkoviča. V roku 1873 Jurkovičov otec získal miesto notára vo svojom rodisku a tak malý Dušan Jurkovič od piatich rokov vyrastal v Brezovej pod Bradlom. Znalkyňa Jurkovičovho života a diela doc. Dana Bořutová o vzťahu Jurkoviča k rodnému kraju uviedla:
„Roky strávené v Brezovej v ňom zanechali trvalú stopu a Jurkovič si k obci i ku kraju uchoval hlboký citový vzťah. Boli to nepochybne práve ranné roky života, strávené v zázemí domova, ktoré položili pevný základ životným postojom, ako aj hlbokému vzťahu Dušana Jurkoviča k prírode, národu, vzdelaniu, ľudovej kultúre a umeniu.“
Dušan Jurkovič navštevoval evanjelickú cirkevnú školu v Brezovej, maďarskú meštiansku školu v Šamoríne a nižšie gymnázium v Šoproni. V rokoch 1884 až 1889 vyštudoval na Štátnej škole remesiel vo Viedni staviteľský odbor. Viedenská škola mu sprostredkovala metódy tvorby, ktoré ho naučili na jednej strane otvorenosti voči novým podnetom a technickým postupom a na druhej strane tiež schopnosti pracovať v rozmanitých štýloch vyhovujúcich účelu stavby či potrebám jej zadavateľa. Po ukončení štúdia pôsobil v ateliéroch u staviteľov B. Bullu v Martine a M. Urbánka vo Vsetíne. V roku 1899 sa usadil v Brne a pôsobil už ako samostatný architekt. Z Jurkovičovej tvorby pred I. svetovou vojnou treba spomenúť súbor drevených turistických stavieb na Pustevnách v Radhošti, či komplex kúpeľných budov v Luhačoviciach. Počas I. svetovej vojny navrhoval vojenské cintoríny zasadené do hôr v západnej Haliči.
Po vzniku Československej republiky sa Jurkovič vracia spať na Slovensko a usadil sa v Bratislave. Popri architektonickej praxi sa ako vládny komisár pre zachovanie umeleckých pamiatok na Slovensku zasadzoval o zachovanie kultúrneho a prírodného dedičstva Slovenska. V roku 1924 sa stal predsedom Spoločnosti Slovenského vlastivedného múzea a v roku 1929 predsedom novozaloženej Školy umeleckých remesiel v Bratislave. V povojnových rokoch vytvoril moderné funkcionalistické stavby ako lanovku na Lomnický štít či budovy pre Západoslovenské elektrárne, zatiaľ čo obytné domy alebo návrhy cirkevných stavieb riešil v tradičnejšom duchu, ktorý považoval za primeranejší ich významu a poslaniu. V čase II. svetovej vojny sa pre nesúhlas s pomermi stiahol z verejného života a podporoval účasť svojich synov v protifašistickom odboji. Svoje osobné postoje vyjadril v sérii náčrtov pamätníkov vojnových udalostí. Zomrel 21. decembra 1947 v Bratislave. O necelý rok neskôr boli jeho pozostatky uložené na cintoríne v Brezovej pod Bradlom v Dejinnom pamätníku, ktorý sám navrhol.
Dušan Jurkovič je právom považovaný za zakladateľa modernej slovenskej architektúry. V svojej tvorbe cieľavedome uplatňoval prvky ľudovej kultúry i moderné trendy európskej architektúry prvej polovice 20. storočia. Bol autorom nielen pôvabných secesných budov, ale aj moderných funkcionalistických stavieb či pôsobivých pomníkov a pamätníkov.
Tvorba Dušana Jurkoviča v jeho rodnom podbradliansko-podjavorinskom kraji je sústredená v Brezovej pod Bradlom, na území ktorej sa nachádza i jedno z jeho vrcholných diel – Mohyla Milana Rastislava Štefánika na Bradle.
Zdroj: Matúš Valihora, brožúra MAS kopaničiarsky región
