DANIEL KRMAN (30. 8. 1663 – 23. 9. 1740), evanjelický kňaz a superintendent, učenec, spisovateľ
Daniel Krman bol synom evanjelického kňaza a spisovateľa Daniela Krmana staršieho a Anny rodenej Masníkovej. Narodil sa za dramatických okolností 30. augusta 1663 v Omšení pri Trenčianskych Tepliciach – počas úteku rodičov pred tureckým vpádom.
Daniel Krman vyrastal v podbradliansko-podjavorinskom kraji, jeho otec bol od roku 1664 kňazom v Turej Lúke. Do škôl chodil Daniel Krman v Sobotišti, Ilave, Trenčíne a v Diviakoch. V roku 1678 začal študovať na gymnáziu vo Vratislavi, ďalej študoval v Lipsku a vo Wittenbergu. Najprv pôsobil ako rektor (učiteľ) v Ilave a v Mošovciach. V roku 1687 sa stal evanjelickým kňazom v Turej Lúke, od roku 1690 bol kňazom v Myjave. V roku 1699 dal v rámci rekatolizácie zemepán Erdődy uväzniť Krmana v Čachtickom hrade. Podarilo sa mu však ujsť do Nemecka. Od wittenbergskej teologickej fakulty získal odporúčanie na vydanie biblie v domácom jazyku. Späť sa vrátil v roku 1700. V časoch náboženského prenasledovania evanjelikov dokázal Krman v roku 1690 vymôcť ochranné listy pre cirkevné zbory v Turej Lúke a v Myjave a roku 1701 ochrannú listinu pre všetky cirkevné zbory Brančsko-čachtického seniorátu, ktoré prežili prvú vlnu rekatolizácie (Myjava, Brezová, Krajné, Bzince, Vrbovce, Turá Lúka, Prietrž). V roku 1704 odišiel Krman do Žiliny a podporil povstanie Františka II. Rákociho, ktorý sľúbil evanjelikom náboženskú slobodu. Na jar 1706 bol zvolený za evanjelického superintendenta (biskupa) piatich preddunajských stolíc -Trenčianskej, Liptovskej, Oravskej, Nitrianskej a Bratislavskej. Stal sa vedúcou osobnosťou v apríli 1707 konanej Ružomberskej synody, ktorá upevnila evanjelickú cirkev oslabenú prenasledovaním počas rekatolizácie. Z rozhodnutia tejto synody bol Krman vyslaný k švédskemu kráľovi Karolovi XII. so žiadosťou o finančnú pomoc pre prešovské evanjelické kolégium a podporu uhorských protestantov. Cestu začal v máji 1708. Putoval cez Poľsko-litovské kráľovstvo a Východné Prusko na územie dnešnej Ukrajiny, kde Karol XII. viedol vojnu s ruským cárom Petrom I. Kráľa Krman zastihol krátko pred bitkou pri Poltave. Späť sa vrátil v septembri roku 1709. Počas cesty si viedol latinsky písané Itinerarium (cestovný denník). Krmanovo Itinerarium patrí k najlepším cestopisným prózam našej literatúry tej doby. V roku 1969 bolo preložené do slovenčiny a vyšlo vo viacerých vydaniach. Po návrate z cesty za Karolom XII. ostal Krman na území ovládanom rákociovskými povstalcami. Až po amnestii, ktorú povstalcom zaručil Satmársky mier, sa roku 1711 vrátil na Myjavu a vykonával tam funkciu kňaza a superintendenta spomínaných preddunajských stolíc. V roku 1722 sa Krmanovi spolu s Matejom Belom podarilo vydať bibliu v domácom jazyku. Vytlačili ju v Halle a stala sa úradnou bohoslužobnou knihou slovenskej evanjelickej cirkvi. Krmanovo pôsobenie bolo prekážkou rekatolizačného úsilia. Po predchádzajúcich neúspešných pokusoch Krmana nakoniec z rozkazu panovníka Karla VI. v roku 1729 zatkli a na základe vykonštruovaných obvinení ho odsúdili na doživotné väzenie v Bratislavskom hrade. Napriek faktu, že jeho prepustenie žiadal aj pruský kráľ, Krman ostal vo väzení, v ktorom 23. septembra 1740 zomrel.
Daniel Krman bol neúnavným bojovníkom za slobodu evanjelickej cirkvi v ťažkých časoch rekatolizácie. Zároveň bol aj významným učenecom a autorom v bibličtine a
latinčine písaných prác z oblasti cirkevnej spisby, lingvistiky a histórie. Právom ho preto možno označiť za vedúcu osobnosť svojich čias v podbradliansko-podjavorinskom kraji, v ktorom pôsobil väčšinu svojho života.
Zdroj: Matúš Valihora, brožúra MAS kopaničiarsky región
