Zuzka Zguriška, vlastným menom Ľudmila Šimonovičová, vyrastala v rodine myjavského evanjelického učiteľa Michala Šimonovičova. Rodné meno dostala po matke Ľudmile, rodenej Valáškovej. Jej predkovia boli v minulosti pomerne majetnou myjavskou rodinou. Mali veľké pozemky, zaoberali sa obchodom a výrobou mydla.
Michal Šimonovič, Zuzkin otec, absolvoval učiteľský ústav v Prešove a prijal miesto učiteľa na myjavskej evanjelickej škole. Miesto, o ktoré sa delil spolu s dvoma ďalšími učiteľmi, však nebolo plnohodnotné, preto odišiel aj so svojou rodinou do Blatnice pri Martine. Po uvoľnení riadnej učiteľskej pozície na Myjave, sa sem opäť vrátil. Písal sa rok 1899.
Rodným mestom Zuzky Zgurišky sa tak napokon stala Myjava. Jej detstvo poznačili dve tragické udalosti. Prvá sa týkala zákernej choroby nazývanej záškrt, ktorá napadla Ľudmilu a jej bratov Branislava a Pavla. Druhý z bratov epidémii podľahol. Ďalšou tragédiou bola strata matky Ľudmily Šimonovičovej, ktorá zomrela vo veku 27 rokov v čase, keď bola Zuzka Zguriška len 6-ročným dievčaťom.
Spomienky z detských rokov neskôr významne ovplyvnili tvorbu autorky. Ako dieťa bola živá a komunikatívna, cez vrstovníkov spoznávala mnohé, najmä chudobnejšie, rodiny. Otec ju brával na návštevy kopaničiarov a ďalšie nespočetné návštevy chodili do jeho kancelárie evanjelického kantora.
Zguriška ako 10-ročná zakúsila svoj prvý odchod z Myjavy. Keďže v mestečku chýbala meštianka, po 5. ročníku evanjelickej ľudovej školy odišla na dievčenskú školu do Modry. Učiteľské vzdelanie Zguriška dokončila v Brne.
Počas prvých letných prázdnin svojho štúdia na Morave sa Zguriška zoznámila s myjavským služným Jaroslavom Dvořákom, svojím neskorším manželom. Dvořák patril k českej inteligencii, dosadzovanej do slovenských škôl a úradov. Zhodou okolností prišiel o otca v rovnakom čase ako Zguriška, čo pravdepodobne viedlo k ešte väčšiemu zblíženiu medzi intelektuálne a vlastenecky rovnako cítiacimi mladými ľuďmi.
Po skončení štúdia Zguriška prevzala učiteľskú štafetu po zosnulom otcovi. Zguriškin talent tiež neostal opomenutý. V tom čase v Myjave vznikol Sokol, Živena a futbalový klub. Opis prvého futbalového zápasu proti Senici, ktorý Zguriška zachytila vo svojich memoároch, patrí k skvostom jej humoristickej tvorby.
Dlho však v rodnom mestečku nepobudla. Dvořákova kariéra advokáta totiž smerovala do Bratislavy. Tam sa ešte v roku 1924 Zguriška zúčastnila konkurzu do hereckého súboru Národného divadla. Zaujala porotcov natoľko, že jej ponúkli hlavnú úlohu v divadelnej hre Rastislav. Vydarená premiéra, ako aj jej oslava, ju však na niekoľko dní pripravila o hlas. Po konzultácii s lekárom sa kvôli slabým hlasivkám rozhodla začínajúcu hereckú kariéru ukončiť. Ambície presmerovala na písané slovo.
Svoje črty a poviedky, uverejňovala v Lidových novinách, Živene, Robotníckych novinách a inde. Jej manžel sa v Bratislave zaslúžil o vznik Slovenskej umeleckej besedy a stal sa jej tajomníkom. Zguriška tu zvykla recitovať a venovala sa vlastnej tvorbe. V roku 1929 vyšla jej prvá kniha Obrázky z kopaníc. V 30. rokoch veľa písala pre rozhlas a finančné príjmy z tejto tvorby posiela chudobným žiakom do dediny Kostolec, kde na učiteľskom mieste pôsobil Peter Jilemnický.
40-te roky autorka využila na doplnenie vzdelania. Na Slovenskej univerzite vyštudovala filozofiu a dejiny umenia. Intelektuálnu rozhľadenosť, podporenú cestovaním, považovala za prospešnú pre vlastnú tvorivú umeleckú činnosť.
Dielo Zuzky Zgurišky je späté s prostredím jej rodného mesta a jeho kopanicami. Tým je v podstate daný aj kontext postáv a do istej miery vymedzená dejová línia. V jadre Zguriškinej tvorby prevažujú príbehy jednoduchých ľudí z kopaničiarskych usadlostí. Jej postavu formuje prostredie, hoci tá vždy ostáva človekom, ktorého charakter je po stáročia rovnaký. Zaujímavé je aj autorkino pointovanie príbehu. Často spočíva v tom, že sa vlastne nič nestane. Napríklad v próze Amerikánka sa mladá žena vráti spoza oceánu. Svojim nápadným zjavom narúša ustálené normy obliekania a priťahuje na seba pozornosť. Poviedka končí jej nápravou. Z Amerikánky sa opäť stane sedliačka a kopaničiarsky svet sa naďalej točí v zabehnutých koľajach. Nič ho nevychýli, nič nezmôže. Môžeme si vydýchnuť, všetko je tak, ako bolo pred tým. Alebo poviedka Hostina: muž sa po nezhode so ženou ide poriadne napratať a opiť do krčmy, pričom minie rodinné úspory. A čo sa stane po jeho návrate domov? Zguriška to vyriešila svojsky: nestane sa nič. Takýto záver je prekvapujúci aj pre jej ostrieľaných čitateľov. Ďalším typickým znakom jej diela je totiž nadvláda ženských postáv nad mužskými. Najlepším príkladom ženskej nadvlády je román Bičianka z doliny, kde neveľký význam muža a jeho bezmocnosť je ešte podporená jeho nevidomosťou. Súboj o moc, ktorý sa tu odohráva, je čisto ženskou záležitosťou. V príbehu Chlap s mašinou si zas majiteľ šijacieho stroja zoberie ženu, ktorá po ňom túži – teda túži po šijacom stroji, lebo chlap sa tak trochu vníma ako jeho príslušenstvo. V próze Vdovec na scénu nečakane vystúpi babka Kočvarka, ktorá najlepšie vie, aká žena by sa hodila k čerstvému vdovcovi i akým spôsobom by sa dala získať. Organizovanie známostí pre vdovca však stroskotá kvôli jeho slúžke, ktorá má k nemu najbližšie a obaja sa už nejaký čas dobre poznajú.
Zomrela v roku 1984. Jej knihy, najmä tie skôr napísané, však ďalej žijú svojím humorným životom a v nich aj niekdajšia Myjava a myjavské kopanice.
Zdroj: https://www.snm.sk/muzeum-online/blog-muzeum-online/umenie?clanok=zuzka-zguriska-v-paradoxe-zivota-a-tvorby
