Ľudmila Riznerová-Podjavorinská patrí spolu so Šoltésovou, Timravou a Vansovou medzi štvoricu spisovateliek, ktoré v druhej polovici 19. storočia pozdvihli ženskú slovenskú literárnu tvorbu na profesionálnu úroveň.
Ľudmila sa narodila ako ôsme z desiatich detí učiteľa Karola Rudolfa Riznera a Márie Riznerovej, rod. Klimáčkovej v Horných Bzinciach (dnes Bzince pod Javorinou), dedinke pod Veľkou Javorinou. Dostalo sa jej len základného vzdelania, a to u svojho otca v ľudovej škole. Ako dvanásťročná mala prečítanú celú vtedajšiu slovenskú literárnu tvorbu, z českých autorov boli jej obľúbencami Božena Němcová, Karolína Světlá a Alois Jirásek. Na sklonku života sa venovala prekladom diel ruských a juhoslovanských básnikov.
Ľudmila s písaním začala už v mladom veku – ako pätnásťročná. Vtedy jej vyšla Turecká svadba v Slovenských novinách, o rok neskôr to bola črta Na Štedrý večer. Pod svoje práce sa podpisovala rôznymi pseudonymami – Ružodolská, Damascéna, Nechtík, Božena, Podjavorinská, Šeršelínová, Špirifangulínová, Ľudka, Ľudmila, Ľudmila R., Veselohorská, Vrzalovská, M. Ružodolský, Milko Ružodolský, Nevädza, Podjavorinský, Podjavorský, Sojka, Teta Ľudmila, Teta Ľudmila Podjavorinská.
Publikovala v peštianskych Slovenských novinách a v promaďarsky orientovanom časopise Vlasť a svet, no do literárnych Slovenských pohľadov si svoje práce posielať netrúfala. Zmenilo sa to v roku 1892, kedy začala svoje príspevky posielať nielen do Slovenských pohľadov, ale aj do martinských Národných novín.
Vyspelosťou básní v jej prvotine Z vesny života ju kritika uznala prvou slovenskou poetkou. Uznanie jej vyslovovali Terézia Vansová, P. O. Hviezdoslav aj Timrava. Tá vyzdvihovala najmä jej detskú poéziu. Podjavorinská bola prvou ženou – poetkou, ktorá vydala svoje básne knižne. Jej básne sú plné sentimentálnych snov, clivoty zo samoty, ale aj reálnych túžob po ľudskom šťastí. Veršované poviedky sú kritikou meštianskej spoločnosti a jej morálky. Vrcholom veršovanej epiky sú balady, v ktorých sa sústreďuje na etiku medziľudských vzťahov, obavy o osud človeka vo svete bez pravého ľudského citu a na legendárne postavy z minulosti rodného kraja.
V prozaickej tvorbe nadviazala na realistické tendencie slovenskej prózy. Písala črty, humoresky, poviedky zo života podjavorinského ľudu, prózy, v ktorých si spočiatku všimla skôr vonkajšiu stránku odpozorovaného života. Neskoršie prehĺbila svoj pohľad o prenikavejšie realistické videnie a vyostrila sociálne a etické konflikty. Vyvrcholením jej prozaickej tvorby sú novely V otroctve, Blud a Žena. Zobrazuje v nich pachtenie za majetkom, ktoré krivilo charaktery a rozbíjalo rodinný život.
Uverejňovala práce z folklóru a nárečia Bziniec, profily, jubilejné portréty a nekrológy významných osobností slovenského národného života v rôznych periodikách. Najčastejšou témou jej publicistiky boli otázky postavenia matky, ženy v spoločnosti, možnosti vzdelávania pre ženy, výchova mladej generácie, potreby časopisov a kníh pre deti a mládež. Zastávala názor, podľa ktorého je symbolom slobody človeka a národa úroveň jeho vzdelania a kultúry.
Azda najznámejšou je jej tvorba pre deti. Podjavorinská sa vedome podujala formovať osobnosť dieťaťa. Verše začala uverejňovať v Novinách malých, Zorničke, Včelke, Priateľovi dietok a Slniečku. Ich tematickou dominantou bol život detí a príroda, mnohé so zmyslom pre humor a vtip. Postupom času prevažujúce detské postavy, veselé a hrajúce sa, vystriedali zvieratká a vtáčiky, ktoré sa rovnako zápalisto, no intenzívnejšie a humornejšie, hrali na ľudský život. Najvýznamnejšími „zvieracími eposmi“ sú Zajko Bojko a Čin-čin. Okrem poézie písala pre deti a prózu. Vyvrcholením je prozaickej tvorby pre deti a jednou z jej najlepších próz je samostatne vydaná poviedka Baránok boží.
Ľudmila Podjavorinská žila v rodných Bzinciach do roku 1910. Pomáhala rodičom na gazdovstve, publikovala a žila z písania. V roku 1910 sa spolu s rodičmi presťahovala do Nového Mesta nad Váhom.
V roku 1947 jej udelili titul národná umelkyňa. Posledné roky svojho plodného života prežila v ústraní v Novom Meste nad Váhom, kde aj 2. marca 1951 zomrela. Dnes odpočíva po boku svojich predkov, pod obrovskou lipou na cintoríne v rodných Bzinciach.
Zdroj: https://www.databazeknih.cz/zivotopis/ludmila-podjavorinska-4903
